Teória zlomeného srdca

Pozrela sa na hodinky. Len tak pre istotu, kontrolovala čas. Deväť hodín a dvanásť minút. Z jeho prítomnosti odišla už pred dvadsiatimi minútami, ale aj tak sa stále cítila nabitá akousi mimozemskou energiou. Nie že by to bola dobrá energia. Vyčerpávala z nej silu dýchať. 

Energia, ktorá vyčerpáva. Irónia?

Nevedela zaspať. Snažila sa. Veľmi, ale myšlienky jej stále ubiehali ku nemu. A ku všetkým možným scenárom. Modlila sa, aby jej Boh dal spánok a pokoj. Aby tieto myšlienky vzal preč. Niekde medzitým zaháňala slzy do ohrady vzadu za jej očami.

Pozrela na hodinky. Len tak pre istotu, kontrolovala čas. Desať hodín a tri minúty.

"Nezaspím."

Nechcela si čítať bibliu. Po tom čo urobila? Ach. Po tých jazvách? Po tom, čo ho prosila aby zahnal tie myšlienky a neurobil to? Čo by jej to pomohlo?

Načiahla sa teda po zošitoch z biológie, pustila si hudbu a učila sa. Opakovala si tie isté slová a snažila sa pochopiť súvislosti, kým všetko naokolo nezmizlo a nezostala len potreba sa učiť. Len to učivo pred ňou. Kým nezostalo nič z tohto sveta, len rôzne druhy dýchacích a vylučovacích sústav. 

Problém bol, keď látka skončila a už sa nemala čo viac z nej naučiť.

Pozrela na hodinky. Len tak pre istotu, kontrolovala čas. Jedenásť hodín tridsaťdva minút.

"A ešte nespím," a odrazu si uvedomila prečo nespí a prečo sa začala učiť. A bola tam, kde začala.

Oprela sa o stenu. 

"Och, Bože. Tak čo odo mňa čakáš? Po čom túžiš teraz? Volám Ťa, odpovedz mi..." Ticho. Zvonku nebolo dokonca ani počuť brechot psov, či spev cvrčkov... úplné ticho. "Dobre. Tak ho chráň. Pred zlom v tomto svete, Abba. Drž ho vo svojich rukách a neopúšťaj ho, tak ako teraz mňa..." 

Pozrela na hodinky. Len tak pre istotu, kontrolovala čas. Dvanásť hodín jedna minúta.

"Je čas ísť spať..."

Vliezla pod periny a zaspala.

A vďaka tomuto pochopila Božiu lásku.

Už nikdy nebudem podceňovať zlomené srdce. A nepodceňujte ho ani vy. Nie je to "teenegerská" bolesť, s ktorou sa musíte naučiť prežiť a zvládať ju, pretože ju zažili všetci. Možno si to už nepamätáte, ale je to príšerná bolesť. Až keď som ju zažila na vlastnej koži (a zažila takú tú reálnu bolesť), tak som ju prestala podceňovať.

1. Uvedomte si, že Boh je láska. Boh ju stvoril. Boha v láske nikdy nikto nebude predčiť. Veď zomrel, poslal svojho Syna na ukrutnú a bolestnú smrť na kríž. Takže tak, ako nás On miluje nás nikto iný milovať nebude. On miluje viac, než ja som schopná milovať. Miluje každú jednu moju bunku. Vie, kedy odumrie, ktorá bunka na mojom tele a kedy sa zrodí nová. Má spočítaný každý atóm, z ktorého sa skladám. (Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy. 1Jn 4:9-10)
2. Miloval nás skôr, než my sme Ho poznali (1.Jn 4:10,  Rím 5:8). A tu začína tá teória zlomeného srdca.  Človek, ktorého milujem tak ako nikoho iného na svete neopätuje to, čo cítim. Bolí to akoby mi niekto drvil srdce, neviem kvôli tomu spať, a slzy utekajú z ohrady. Boh ma miloval skôr, než som Ho poznala. Ešte som ani nevedela, že existuje a venovala som sa všetkým iným "bohom". A On ma už vtedy miloval. Už vtedy poznal každý môj krok a zaujímal sa o môj deň. A ako veľmi Ho muselo bolieť, že som Jeho lásku neopätovala a nevidela Ho.
3. Miluje nás stále (Rím 8:35). Aj keď my Ním opovrhneme. A ako Ho to vtedy musí bolieť? Keď On nám dáva všetko požehnanie, všetku lásku a my... sa k Nemu otočíme chrbtom a ešte mu povieme "pri mne nie si"? 

A tak Boh mal zlomené srdce pre mňa. A koľkokrát som Mu ho zlomila. K tomu ma miluje omnoho viac, než ja môjho "pomyselného pravého". O to väčšej láske som ublížila. 

Rozumieš tejto teórii zlomeného srdca? Že si zlomil srdce Bohu? A On ťa neprestal milovať a ani to neplánoval? Nikdy by Ho to ani nenapadlo, pretože Jeho láska siaha za hrob. A On ti odpustil to zlomené srdce skôr, než si Mu ho vôbec zlomil.