Vyprosené od Boha

Bola zúfalá. Osamelá. Opustená.

Narozdiel od nás, nemohla to, po čom túžila dosiahnuť. Nemohla sa poriadne učiť a nebyť lenivá a tak dostať to čo chcela (dostať sa na vysokú). Nemohla zaťať zuby a ignorovať to (že je nám ubližované). Nemohla so svojim problémom nič urobiť. Smiali sa jej kvôli tomu, že to nemohla získať a to ju bolelo a pripomínalo jej jej prehru ešte viac.

Boh jej nedovolil získať to. (1.S 1:5)

Nie preto, pretože by ju neľúbil. 

Nie preto, pretože by jej chcel zle.

Nie preto, pretože by na ňu zabudol.

Boh totiž miluje. Chce dobre. Nezabúda. 

A tak šla a modlila sa. Neustále dookola. A modlila a modlila a modlila a modlila... Určite mala už zjazvené kolená z toľkého kľačania pred Hospodinom. Ale modlila sa.

A potom... jej to Boh dal. Nie preto, pretože by Ho presvedčila. Ale preto, pretože potreboval, aby mu dôverovala. Potreboval ju naučiť, že ju ľúbi a že vie čo robí. A že jej plány dokáže vyšľachtiť a použiť si jej sny na veľké veci. 

A Annin syn bol použitý na veľké veci. 

Trochu z denníčka:

Keby mi niekto pred desiatimi rokmi povedal, že pôjdem maturovať z biológie a chémie, asi sa na ňom dobre zasmejem. Pretože to nie sú práve dva predmety, ktoré by ma zaujímali. Žiadny koníček či jednoduché štúdium. Popravde, chémii vôbec nerozumiem a už sa vidím ako sa snažím porozumieť, ale nepôjde to. 

Posledný mesiac mi nezostalo nič iné, len sa modliť. Veľa sa modliť za to, aby som si vybrala dobre svoju budúcnosť. Prácu, vysokú, manžela, byt, semináre, priateľov... Pretože sa toho bojím. Och, ako veľmi sa bojím budúcnosti a to poznám tie verše, že nemám byť o budúcnosť ustarostená (Mt 6:25-34). Mala by som Mu tak dôverovať ako Anna.

Keď som bola maličká malá, túžila som byť chlapcom. Och, ako veľmi som ním chcela byť. Ale rodičia povedali, že to proste nejde a ako som časom zistila, naozaj to nešlo. A nehovorím, že byť dievčaťom je teraz lákavejšia možnosť - pôrod, materstvo, hormóny, byť považovaná za "zvodkyňu", mať tie ženské povinnosti ako pamätať si narodeniny a sviatky, variť, žehliť, upratovať, starať sa... Ale časom si na to zvyknete a zistíte, že by ste sa niečím iným nenaučili byť a takto je to dobre. 

Hospodin vie prečo som dievčaťom.

Keď som bola staršia, chcela som byť spisovateľkou. Písala som veľa. Romány, básne. A chodila som na súťaže. O iné predmety než jazyky a literatúru som nezakopla. Lenže svoj talent som po čase prestala budovať, pretože keď inšpirácia neprišla, nemohla som písať. A inšpirácia nebola žiadna. Ale stále rada píšem.

Hospodin má asi nejaký plán s mojím písaním.

Keď som končila základnú, rozhodla som sa byť žurnalistka. A aha čo zo mňa zostalo - dievča píšuce si denníček na blogu. Ale stretla som párik podarených ľudí. 

Hospodin vie, prečo som písala blogy.

A teraz to so mnou vyzerá na psychiatriu a medicínu, pretože rada počúvam príbehy druhých ľudí a rada im pomáham. 

Hospodin vie, čo do mňa vložil.

Predsa som v strese. Pretože toľko vecí som vystriedala. Jednu dobu som chcela byť dokonca právničkou, psychologičkou, architektou, archeologičkou... A čo keď táto voľba nie je správna? 

Boh vie, prečo mi nedovolil byť chlapcom. A keď som nevidela žiadne východisko, odrazu sa objavila nová cesta. Po modlitbách. Kam bude viesť?